slovensko_ine

SLOVENSKO BUDE INÉ, KREHKÉ. POĎME „ZOBUDIŤ FÉNIXA“

Slovensko sa dnes dostalo do veľmi zlej situácie. A to preto, že sa v tomto období stretlo niekoľko faktorov. Počnúc prepuknutím pandémie až po zmeny v zákonoch vo vláde, v parlamente. Do toho všetkého sa súčasná pandémia stala akýmsi katalyzátorom predpovedanej ekonomickej krízy. Hovorí sa o stave, ako po druhej svetovej vojne. Ľudia vykupujú obchody, prichádzajú o zamestnania a rátajú dokedy im vydržia posledné ušetrené financie. Iní sa veľmi rýchlo preorientovali na iné, pre trh potrebné, práce. Hovorí sa, že Slovensko už nebude také aké bolo predtým. Bude iné. Ale aké vlastne bolo predtým? A aké bude?

 

NÁVOD NA DEMOKRACIU ALEBO SÚŤAŽOU UŠTVANÝ AŽ DO HROBU?

Často sa zamýšľam nad tým, ako to bolo keď som bol malý a ako to je teraz. Vyrastal som v rokoch 90-tych, po Nežnej revolúcii, na dedine. Otec s mamou sa museli adaptovať na nový systém, ktorý si vybojovali. Demokraciu. So slobodou slova, ale aj možnosťou mať sa lepšie.

Otec bol predtým zamestnaný na JRD ako traktorista a chodil si privyrábať ako maliar. Mama bola zamestnaná v obchodnom dome ako predavačka, kde po materskej dovolenke dostala výpoveď, lebo už bola demokracia. Štátne podniky sa privatizovali a vznikali súkromné spoločnosti. Odrazu nastala zmena a pamätám sa, ako si otec hneď kúpil knihu „Veľký ekonomický poradca podnikateľa“ a spolu s mamou začali podnikať. Podobne to urobilo veľa ľudí. Celý denný, mesačný, či ročný režim sa zmenil. Každý deň sa museli obracať ak chceli niečo mať. Museli sa učiť veľa nových vecí. Do toho nejaké podvody s kupónovou privatizáciou, na ktoré doplatili aj oni. Neskôr prišli výdobytky modernej doby počítač, internet (tam som im musel už pomôcť). Odrazu tu bola zmena, iný režim, otec chodil z práce v noci, mama po príchode z práce spávala nad papiermi. A my? S bratmi sme neskôr chodili na „gympel“ do vedľajšieho mesta, doma nás nik nečakal a robili sme si obed a olovrant sami, ale naučili sme sa. Tento stav sa začal postupne ešte zhoršovať pretože konkurencia sa pomaly zväčšovala a naši museli byť v práci ešte dlhšie a za menšie ceny, aby dokázali vyrobiť to, čo chceli s túžbou mať sa lepšie.

Dnes je to už masaker, máme veľké úvery, drahé autá, drahé potraviny, neustále musíme s niekým alebo niečím súperiť, aby sme držali krok, aby sme viedli v akejsi umelo vytvorenej súťaži. Nemáme istotu druhého dňa. Ja to volám Džungľa. Dnes sa na nikoho nemôžeme spoľahnúť a spoločne ako národ podnikáme kroky len vtedy, ak nás niečo priamo ohrozuje. Ohrozuje naše životy, peniaze, živobytie, alebo našich blízkych alebo ak niekomu veľmi závidíme, či niekoho veľmi ľutujeme. Vtedy sme schopní sa zomknúť, no zo závisti sa stane veľmi rýchlo nenávisť a potom to tak vyzerá.

 

MLADÉ DRAVCE NA PLNÉ OBRÁTKY A VYSOKÝ ŽIVOTNÝ ŠTANDARD. ALE ZA AKÚ CENU?

Dostali sme sa do stavu, kedy nemáme čas už ani na rodinu, kamarátov. Prirodzene, veď sme museli súťažiť, pretože úver na byt, auto a drahá spotreba nás hnali stále za peniazmi a zárobkami, ktoré sa oveľa ťažšie získavali ako odkotúľali. My mladí sme sa stali dravcami doby, celý tento systém trhovej súťaže z nás naozaj urobil doslova dravcov doby. Do toho strácame sebestačnosť, pretože v obchodoch sme išli vždy po cene, aby sme kúpili čo najviac za čo najmenej peňazí a nedívali sme sa na to, či je to slovenské, španielske alebo mexické, ale či je to v zľave alebo nie. A nezazlievam to naozaj nikomu. Pretože taký dôchodca ako moja starká, ktorá mimochodom pracovala na družstve celý život, dostane okolo 400 eur. 400 eur za to, že sa celý život zoderieš pri ošípaných, aby si nakŕmil národ. Národ, ktorý si začne radšej tie ošípané voziť z belgických fabrík, ktoré vlastne porážajú tie isté ošípané na Slovensku a nechávajú tu akurát tak odpad.

Začali nám narastať psychické poruchy. Prirodzene, bez emócií, v strachu z prežitia a neustálej súťaže o pracovné miesto, prestíž, predaj služby, či výrobku si nedáme pozor na vyváženú stravu a problém je na svete. Problémy vo vzťahoch, depresie, znížená pôrodnosť, samovraždy. Toto všetko je výsledkom neustáleho zhonu a súťaženia. Nestíhame čítať, analyzovať a rozvíjať dobrú čitateľskú gramotnosť, no a potom nás veľmi ľahko oklamú, v obchode, na internete, vo voľbách a vlastne kdekoľvek.

 

POTREBUJEME MODERNÚ SOCIÁLNU DEMOKRACIU? ALEBO EŠTE DRAVEJŠIU SÚŤAŽ?

Slovensko potrebuje reštart. Nemyslím však totálne zmeny, ale zásadné zmeny. Potrebujeme sa zamyslieť, potrebujeme spoločnú víziu a nastaviť náš životný priestor tak, aby sme sa dokázali spoľahnúť na niekoho, že nás dovedie do cieľa. Potrebujeme zdravé, hrdé, vyrovnané Slovensko, kde si opäť začneme navzájom úprimne pomáhať, nielen pod rúškom reklamy. Potrebujeme Slovensko, kde bude tá súťaž mať jasné hranice, aby sme sa bezhlavo nehnali za peniazmi, pretože si chceme predsa dovoliť to isté, čo sused. Myslím si, že sme napriek všetkému “prajný národ, aj keď tu číha zlo” ako sa spieva v piesni, ktorú sme pripravili. Povedal by som, že je načase sa zamyslieť nad moderným sociálnym systémom, v ktorom práve inovácie použijeme ako prvok na reguláciu súťaže a nastavenia trhu. Potrebujeme Slovensko kde dovezieme len to, čo nedokážeme vyrobiť. Slovensko kde prestaneme byť chorí, lebo budeme žiť v harmónii. Toto je však veľmi ťažké, pretože sme súčasťou oveľa väčšej súťaže, európskej a celosvetovej. Ale ešte predsa nikto neovládol Slováka, Slovák vždy vedel ako. Spravíme si spoločne opäť silné sociálne Slovensko? Alebo ešte viac zamakáme v konkurencieschopnosti a súťaži až kým sa celkom nezoderieme? Čo vy na to? Cítite to rovnako?

Napíšte mi ak súhlasíte s mojimi úvahami a spoločne sa pokúsime vytvoriť víziu v týchto ťažkých časoch takú, akú si zaslúžime a zaslúžia si ju aj naše deti, starí rodičia a rodičia